Výpoveď, ktorá obsahuje iba údaje, že ju pracovník dáva podla ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) Zák. práce (v ktorom sú uvedené tri rôzne výpovedné dôvody), je neplatná, lebo takto nie je splnená požiadavka, že vo výpovedi musí byť uvedený výpovedný dôvod (§ 44 ods. 2 Zák. práce.). Neplatnosť takejto výpovede môže organizácia uplatniť žalobou na súde do troch mesiacov odo dňa, ku ktorému mal pracovný pomer skončiť (§ 64 Zák. práce).
Žalujúca organizácia sa domáhala určenia neplatnosti rozviazania pracovného pomeru výpoveďou žalovaného pracovníka z toho dôvodu, že v nej nebol uvedený výpovedný dôvod, hoci nešlo o výpoveď podľa ustanovenia § 51 ods. 2 Zák. práce.
Obvodný súd Bratislava 1 rozsudkom žalobe vyhovel; uviedol, že žalovaný výpovedný dôvod vo výpovedi nekonkretizoval v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Zák. práce a že organizácia včas uplatnila neplatnosť rozviazania pracovného pomeru ( § 64 Zák. práce).
Mestský súd v Bratislave na odvolanie žalovaného svojím rozsudkom zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol, lebo organizácia poprela výpovedný dôvod po uplynutí päťnásťdennej lehoty podľa ustanovenia § 52 Zák. práce.
Najvyšší súd SSR rozhodol o sťažnosti pre porušenie zákona, ktorú podal generálny prokurátor SSR, tak, že uvedeným rozsudkom odvolacieho súdu bol porušený zákon.
Z odôvodnenia:
Podľa zistenia súdov obidvoch stupňov v prejednávanej veci žalovaný dal výpoveď pracovného pomeru podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) Zák. práce, teda podľa takého ustanovenia, v ktorom sú uvedené až tri skutkové podstaty umožňujúce pracovníkovi skončiť pracovný pomer.
Podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Zák. práce, ak sa môže dať výpoveď len z dôvodu výslovne ustanoveného v tomto zákonníku, musí sa taký dôvod vo výpovedi uviesť, inak je výpoveď neplatná. Dôvod výpovede sa nemôže dodatočne meniť.
Výpovedným dôvodom je vždy skutočnosť vykazujúca znaky výpovedného dôvodu (skutková podstata); preto je potrebné tento výpovedný dôvod skutkovo uviesť v písomnej výpovedi. V prípade, že by výpovedný dôvod bol jednoznačne a nemeniteľne určený, čo by muselo nepochybne vyplývať z okolností prípadu, potom by menšia miera skutkových údajov obsiahnutých v samej výpovedi nemusela mať za následok jej neplatnosť. Nestačí však iba citácia zákona alebo len odkaz na zákonné ustanovenie, v ktorom sú uvedené viaceré skutkové podstaty, pre ktoré možno dať výpoveď na splnenie požiadaviek uvedených v ustanovení, ktoré bolo vo výpovedi uplatnené.
Pokiaľ organizácia nepoprie žalobu podľa ustanovenia § 52 Zák. práce existenciu výpovedného dôvodu, ale ešte včas podá žalobu podľa ustanovenia § 64 Zák. práce, popierajúc platnosť rozviazania pracovného pomeru z iných dôvodov, súd musí potom skúmať platnosť výpovede z ďalších hľadísk, nevynímajúc hľadiská uvedené v ustanovení § 242 ods. 1 písm. b) Zák. práce v súvislosti s ustanovením § 44 ods. 2 Zák. práce. Otázkou jestvovania alebo nejestvovania pracovníkom uplatneného dôvodu by sa už v takom prípade nemohol zaoberať.
V prejednávanej veci odvolací súd však bez ohľadu na obsah návrhu na začatie konania o uvádzanej možnosti ani neuvažoval. Mal bez ďalšieho za to, že ide o návrh smerujúci k poprediu existencie vo výpovedi uvedeného dôvodu ( § 52 Zák. práce), hoci žalobca v ňom výslovne uviedol, prečo považuje výpoveď za neplatnú (pre nekonkretizovaný výpovedný dôvod) a citoval v návrhu aj príslušné hmotnoprávné ustanovenie ( § 44 ods. 2 Zák. práce), zdôrazňujúc tak nedodržanie podmienky platnosti výpovede v tomto ustanovení; svoj návrh počas súdneho konania nezmenil. Za tohto stavu zamietnutie žaloby nedodržania lehoty nebolo opodstatnené.
Z uvedených hľadísk ( § 44 ods. 2 Zák. práce), vrátanie úpravy o náležitostiach právnych úkonov (pozri najmä ustanovenia § 242 odst. 1 písm. b/ Zák. práce), bolo preto treba vyporiadať sa s návrhom žalujúcej organizácie o vyslovenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru z dôvodov v ňom výslovne uvedených.
Odvolací súd sa vecou takto nezaoberal; skutkové okolnosti významné pre posúdenie platnosti výpovede v zmysle citovaných zákonných ustanovení ponechal bez povšimnutia.
Porušil tým zákon v ustanoveniach § 6, § 120 odst. 1, § 132, § 211 a § 213 O. s. p. v súvislosti s ustanoveniami § 44 ods. 2 a § 242 odst. 1 písm.
b) Zák. práce. pričom vytýkané chyby v konaní mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.